Moja myseľ dychtivo absorbovala, ako zjavenie, prvý zákon, o ktorom som vedel, že má absolútnu, univerzálnu platnosť, nezávisle od všetkého ľudského konania: princíp zachovania energie. Nikdy nezabudnem na grafický príbeh [...] o murárovi, ktorý s veľkou námahou dvíha ťažký blok kameňa na strechu domu. Práca, ktorú takto vykonáva, sa nestráca; zostáva uložená, možno dlhé roky, nezmenšená a latentná v kamennom bloku, až kým sa jedného dňa blok neuvoľní a nespadne na hlavu náhodného okoloidúceho.

(PLANCK, Max: A Scientific Autobiography and Other Papers, Londýn: Williams & Norgate Ltd., 1950, s. 14.)

 Návrh Pamätníka slobody slova materializuje transformačné procesy, ktorých spúšťačom bola tragická vražda Martiny Kušnírovej a Jána Kuciaka. Dom vo Veľkej Mači, vymedzujúci najprv ich túžbu po spoločnom súkromnom živote a neskôr scénu ich násilnej smrti, sa stáva vecou verejnou ­– kolektívnou mohylou nekončiaceho nenásilného boja za demokraciu a otvorenú spoločnosť. V jeho záhrade je založený ovocný sad a jeho opatrovanie miestnymi obyvateľmi by malo iniciovať osvojenie si týchto procesov na lokálnej úrovni.

 Rodinný dom, ďalšie drobné stavby a ich časti trvalejšieho charakteru sú použité ako debnenie pre plniacu zmes z inertného recyklátu z odstraňovaných povrchov z námestia SNP v Bratislave (paralelne bude prebiehať jeho rekonštrukcia), prípadne z iných s demonštráciami spätých miest Slovenska. Po odliatí (resp. postupnom vydusaní) a vytvrdnutí prázdneho priestoru stavby, ktorý po vražde zostal opustený, budú pôvodné objekty rozobrané, s výnimkou plotového múrika slúžiaceho na pietne účely a podporných častí stropných konštrukcií. Tehlový a betónový materiál z asanácie bude opätovne použitý na výrobu ďalšieho inertného recyklátu, z ktorého bude zhotovená dlažba nového verejného priestoru okolo pamätníka. Jej formát je odvodený od tradičnej plnej pálenej tehly. Verejný priestor bude prechádzať i medzi hlavné hmoty mohyly, čo bude umožnené vnútorným zmenšením odlievaných priestorov pomocou dodatočne vloženého debnenia, ktoré môže byť zároveň použité ako nosič vybraných textov o slobode slova. Stavbu mohyly je možné etapizovať na jednotlivé časti, to isté sa týka dláždenia verejného priestoru okolo nej.

 Konceptuálna premena rodinného domu na pamätník zároveň zvýrazňuje kontextuálne vidiecky charakter pôvodného domu a záhrady, resp. prechodu medzi nimi. Hmoty pamätníka sa do ulice zahusťujú a vrstvia, smerom do záhrady sa naopak rozpadajú a rozptyľujú. Gradient medzi ulicou a záhradou dotvára nové dláždenie, ktoré nespevňuje danú sieť chodníkov hierarchicky, ale doslova necháva ulicu do záhrady vstúpiť a zmiznúť v nej, pričom „difúzorom“ je tu uchovaný pietny múrik z perforovaných plotových tvaroviek. Dlažba pri vstupe na pozemok pamätníka bude vyspádovaná do ponechaných, novo zatrávnených vsakovacích prieľahov pozdĺž ulice. Smerom do záhrady bude postupne nahradzovaná travobylinným podrastom, v ktorom v predjarí (v čase výročia vraždy) budú dominovať kvitnúce snežienky. O záhrade je uvažované ako o sade rôznych ovocných drevín s podchodnou, vysoko nasadenou korunou. Raster stromov je odvodený od priestorovej kompozície pamätníka a parametrov plánovaných druhov drevín. Majiteľom susedných záhrad budú ponúknuté priame užívateľské prístupy do sadu, a na základe ich potrieb tam môžu byť osadené aj záhradné lavičky. V záhrade bude obnovená existujúca studňa s pumpou na závlahu nových stromov i zabezpečenie pitnej vody pre návštevníkov. Taktiež bude obnovené existujúce záhradné WC.