Zootopia skúma, čo spôsob utvárania krajiny a pavilónov v zoologických záhradách hovorí o súčasných mechanizmoch moci a epistemologických rámcoch ktoré definujú našu spoločnosť. Formálne aj konceptuálne, zoo vychádza z rovnako problematických príčin ako epocha antropocénu. Vychádzajú z dichotómie medzi prírodou a kultúrou a teda z presvedčenia, že racionálny človek stojí nad prírodou, ktorú vie vďaka vede a technológii poznať, manipulovať a zlepšovať. To sa zrkadlí v snahe zoologických záhrad zobrazovať zvieratá v ich “prirodzenom prostredí” založenej na predpoklade existujúcej primordiálnej divokosti, alebo na základe geometrického princípu, ktorý zdôrazňuje špecificky vyselektované atribúty fauny a flóry.

Zootopia, ako snaha prekonať tieto modernistické a kolonialistické modely, je založená na skrotení zvierat a tak na odstránení viditeľných fyzických nástrojov regulácie. Zvieratá už nepredstavujú hrozbu čím je dosiahnutá ilúzia čo najväčšej miery blízkosti medzi nimi a človekom. Uplatnením biomoci v podobe eliminácie zvieracej subjektivity, aplikáciou neviditeľných kontrolných mechanizmov a zvedením más, sa vytvára syntetické prostredie a fikcia koexistencie medzi nevyhnutne oddelenou prírodou a kultúrou. Cieľ biomoci je disciplinácia našich tiel, vnútorných motivácií a aktérstva a je špecifická internalizáciou jej zámerov. Subjekty sú tak presvedčené o správnosti svojho konania. Kým mechanizmus donútenia sa stáva neviditeľným, vedomie dohľadu je neustále podvedome prítomné.

Dielo skúma problém, ako zasahovať do prírodného prostredia bez toho, aby sme ho kolonizovali a zároveň sa oprostili od delenia na prírodu a kultúru? Ako byť “prírodou, ktorá sa bráni sama”? A ako byť rovnocenný so zemským ekosystémom? Aj mnohé súčasné environmentálne a ekologické hnutia s cieľom zmierňovania dopadov ekologickej krízy, sa v konečnom dôsledku snažia zachrániť “prírodu” pre “človeka”, prípadne zachrániť ľudský život na planéte. Ako nesklamať eko-etické a morálne princípy a zároveň prekonať antropocentrizmus? Dá sa vôbec nazerať na zem z perspektívy, ktorá nie je biocentrická ani antropocentrická?

Juraj nevytvára konštrukt, nepozná riešenie, nestavia sa do role expertízy ani neprináša koncept súci na následnú realizáciu. Jeden z možných prístupov, ktorý ponúka, je práve oprostenie sa od morálky a nasledovanie vlastného ega. Tým je možné vyhnúť sa konaniu v kategóriách “dobré/zlé”, prípadne “prospešné/neprospešné”. Juraj sa domnieva, že každé konanie je motivované túžbou po moci, poznaní a ovládaní. Tie však nechce skrotiť, naopak, vášňam a túžbam dáva voľný priebeh.

Rovnako ako zoologická záhrada, technické prostredie zootopie je redukované na plnenie určitej funkcie a je tak v prvom rade utilitárne. Historicky, človek zvieratá skrotil, domestifikoval a využíval pre svoj prospech. Aj v tomto prípade je zviera opäť zredukované na mechanizmus, stroj, ktorý napĺňa faustiánske sny západného človeka po modernite, moci, poznaní a rozvoji. Zároveň reprezentuje ekosystém, determinuje hierarchický vzťah medzi vzájomne interagujúcou prírodou a kultúrou.

Autor vyjadruje presvedčenie, že akýkoľvek morálny a eko-etický imperatív, ktorý motivuje ľudské konanie, má za svoj cieľ a vo svojom centre práve človeka. Deklaruje neschopnosť ľudského konania, založeného na morálnych imperatívoch, prekonať problém antropocentrizmu. Takéto konanie bude nevyhnutne kreovať problematické socio-fyzické prostredia, prvky a vzťahy medzi nimi. Preto nemôžeme jeho dielo kategorizovať ako environmentálne umenie, ekologické umenie či ako eku-umeleckú intervenciu do bio-fyzického prostredia. Dielo je skôr myšlienkovou špekuláciou, prípadne smerovníkom, ako uvažovať o kríze antropocénu ako kriticky pristupovať k hraniciam západnej epistemológie. Kritikou a zasadením do kontextu v ktorom vzniko - do systému distribúcie vzťahov a moci, sa dielo tiež stáva politickým.

Zootopia v sebe zrkadlí na prvý pohľad opozitné svety ega/vášní a utilitárnosti/technickosti bez toho, aby nastala rezolútna selekcia pozície. Čo je pre Juraja oveľa dôležitejšie, je genéza, proces samotného vznikania a trvania. Dielo sa tak stáva stenografickou[1] reprezentáciou epochy, ktorá determinovala jeho vznik. Uchováva v sebe genézu ľudských a mimoľudských procesov, ktoré určujú podobu planetárneho ekosystému s jasnou hierarchiou moci. Záznam o genéze určitého fenoménu sa pre autora stáva jedným z východísk, ako nazerať a zároveň kritizovať problematické antropocentrické ekosystémy.

______________________________

Zootopia examines how animal parks reflect contemporary power dynamics and epistemological frameworks underpinning western society stemming from a belief that men can scientifically understand and manipulate nature and culture. Contemporary animal parks attempt to overcome these colonial and modernist models by taming animals and removing physical barriers between the animals’ and people’s environments. Animals’ and people’s subjectivities cease to exist, they are disciplined and controlled. The author asks whether it is possible to intervene in environments without inherently colonising them as well as without a priori claiming a dichotomy between nature and culture. Critical of the contemporary ecological activist movements which aspire to save ” nature” for ”human survival”, the author seeks new planetary ethics free from the biocentric or anthropocentric position. He shows a strictly technical environment where the animal is (historically) reduced to a machine subordinately fulfilling Faustian dreams of a western man. Any declared ethical action is inherently motivated by the desire for power and control. The author does not want to tame these desire, on the contrary, he wants to set them loose. If any ethics (even ecological imperatives) is based on the primacy of men, then every action following it will produce necessarily problematic socio-physical spaces and interactions. The artpiece cannot be categorised as environmental art, neither eco-art nor an artistic intervention to biophysical ecosystems. Rather, it is conceptual speculation on how to approach the crises of Anthropocene and western epistemology, thus it is becoming political. The artwork ”Zootopia” juxtaposes two contradicting areas of ego/passion and utilitarianism/ technology but it does not favour neither of the two nor claim any final resolution. More important is the evolution of the artwork, the process of its origin and continuation. Therefore, the artwork is in the process of becoming and being a representation of the current epoch. It encapsulates the development of human and non-human processes which determinate the planetary ecosystem with clearly given power hierarchies. Such a record about the genesis of a certain planetary epoch is one of the possible approaches that the author offers to illuminate, examine and overcome destructive anthropocentric ecosystems.